lulla

Niekedy sa mi zdá, že som celá naplnená šťastím...

Minule, keď sa mesiac prizeral, ako vysoké borovice spievajú vtákom, dostala som chuť na lesnú lásku.

Drzý rýchlik na zelenej pančuche sa smelo rozbehol dolu nohou, aby ma prebudil.

Spln mesiaca sa nežne uložil medzi tenké biele pásiky na mojom zelenom tričku bez výčitky, že priniesol námrazu na zaslzené líca.

Kto rozumie východu a západu slnka?

Tancujúca pesnička na perách sa vo výťahu nesmelo ozývala.

Puk vystriedala lopta, ale vášeň ostala...

Hmla prehodená cez chrbát Devínskej kobyly čakala na svoje pozdvihnutie.

Ranné zaváhanie upadlo pod nárazom zanechanej vône, ktorú zbieram nosom po schodoch.

Ževraj každá cesta zmení človeka. Mení sa aj jeho srdce?

Vtáci lietali príliš nízko, s krídlami ubíjanými kvapkami ponurého rána a odnášali týždne do diaľav.

Prišiel čas zahalenej pokožky. Iba tvár som neprestala nastavovať daždivým bozkom. Všimol si to ten, čo ma prenasledoval. Skrýval sa v ozvene klopkania topánok, ale prezradil ho tikot hodín a vôňa dažďa na zápästí.